Matej „Shrek“ Mydla: Keď sa nastavíš na peklo, zvládneš čokoľvek

Ej, pekne zostra na to ideme. Hneď prvá otázka a motivácia. No, som už taký človek, že keď si niečo vezmem do hlavy, ťažko mi to z nej vytĺcť. V tomto prípade som si zaumienil, že chcem byť prvý, kto obehne všetky kopce v súťaži. Trošku ma naštvalo, keď sa po pár mesiacoch navýšil počet kopcov zo 77 na 98. 77 bolo také pekné číslo, bolo krajšie, dosiahnuteľnejšie a okrem iného je to palindróm 😀 Čo viac si človek môže priať? A zrazu z toho bolo 98. Ale ako raz povedal jeden múdry človek: "Prijmi, čo nemôžeš zmeniť a bude sa Ti žiť ľahšie." Takže som si jednoducho zaumienil, že to chcem stihnúť v rámci roku 2018. Dohodol som sa teda s mojou milovanou ženou, nech počíta s tým, že budem mať počas roka pár dní, keď pôjdem obiehať kopce po Slovensku.

Nemal si v priebehu sezóny problém s motiváciou? Viem si predstaviť, že po 40-50 kopcoch môže prísť na človeka kríza 🙂 

Práveže naopak, po 40-50 kopcoch sa človek akurát rozbehne, vidí, že je tam progres. Veľmi sa mi páči formát súťaže, že si môžeš vybrať kedy a kam pôjdeš, vieš si to prispôsobiť, ako potrebuješ. Bavilo ma plánovanie výjazdov a samozrejme aj to, ako kopce mizli z mapy. Mapu stúpaní som si totiž z webstránky vytlačil, všetky kopce sú na nej pekne farebne vyznačené. A postupne som ich začierňoval, ako som ich zdolával. To ma veru kámo bavilo. Ako v nejakej hre, chápeš.

Išlo ti "len" o to, aby si zvládol všetky kopce ako prvý? Vo výslednom hodnotení si totiž aktuálne najlepší vo väčšine regiónov. Čo tento aspekt? Motivovalo ťa aj zlepšovanie svojich výkonov? To že si bol často rýchlejší než ostatní?

Nie, toto vôbec nebolo motiváciou. Len som chcel ako prvý obehnúť všetky kopce. Zo začiatku som časy vôbec neriešil, nebolo to žiadne naháňanie, resp. šiel som tak, aby to nebolo úplné flákanie, ale od hrany to malo ďaleko. Až neskôr sa to trochu zvrhlo, najmä v Bratislavskom kraji. To, že som inde prvý, je len takým príjemným bonusom, ale počítam s tým, že keď sa do toho obujú miestni borci, dlho prvým nezostanem 🙂

Keďže si zatiaľ jediný, kto má všetky tieto kopce naprieč Slovenskom obehnuté, ktoré stúpanie je podľa teba u nás najlepšie, resp. najkrajšie a prečo?

(po chvíli uvažovania) Pravdupovediac, asi nemám nejakého jednoznačného favorita. Keďže ide o cestnú cyklistiku, jedným z podstatných faktorov (aspoň pre mňa) je kvalita asfaltu. K tomu kopcu totiž neodmysliteľne patrí aj zjazd, to je minimálne polovica celkového zážitku. A keď si zoberieme tú "veľkú štvorku" (Smrekovica, Kráľova hoľa, Sliezsky dom a Martinky), jedine Smrekovica má ako tak dobrý asfalt. Na všetkých ostatných je to katastrofa. Cestou hore sa to ešte ako tak dá prežiť, všetky tieto stúpania sú krásne, tiahle. No zjazd ti to potom celkom znechutí. Keby mala Kráľová hoľa dobrý asfalt, je určite porovnateľná s alpskými velikánmi. Alebo aj Sliezsky dom. Ale v súčasnom stave žiadny kopec u nás nedopraje cestnému cyklistovi taký zážitok, ako stúpania v Alpách. Preto nemám jedného vyhraneného favorita.

Tak skúsme všeobecnejšie... kde sa ti v rámci Slovenska najlepšie jazdilo? Cieľom našej súťaže je najmä dostať ľudí z ich zaužívaných trás, aby zažili a spoznali nové miesta.

Slovensko je celkovo krásne, máme veľa lesov. Každý región je jedinečný, niečím iný. Na Záhorí prevažuje zvlnený terén, stredné Slovensko je hornaté, s dlhšími stúpaniami. Sranda je, že väčšinu stúpaní si pamätám, viažu sa mi k nim špecifické spomienky. Keď povieš Detrík, vybaví sa mi dlhý kopec nad Domašou. Bol som tam pri západe Slnka, potom nasledoval pekný zjazd. Alebo Partizánska chata. To bolo na jar, ešte sa pri ceste roztápal sneh. Na sedle Zbojská som zase dobehol mládenca na elektrokolobežke. Pusté pole - protivietor jak sviňa. Špania Dolina - úžasný kopec s atmosférou a vynikajúcim asfaltom. A mohli by sme pokračovať. Je zaujímavé týmto spôsobom obehnúť krajinu a spoznať nové miesta.

A naopak, na ktoré stúpanie máš najhoršie spomienky?

Na Kráľovu hoľu, z dvoch dôvodov: Jednak pre ten spomínaný zlý povrch, bol to jediný kopec, ktorý som išiel na crossovom bicykli a aj to som si vyčítal, že som mal zobrať horský. A druhak kvôli vetru. Síce nepršalo a nesnežilo, ale hore bola hmla a fúkalo tak, že cestou späť som musel v tom 9% klesaní pedálovať, aby som sa vôbec hýbal. Hoci Garmin tvrdil, že je hore 8 stupňov celziových, pocitovo to bolo asi -20. Potom som sa dolu ešte tri hodiny rozmrazoval. Scestovaný a skúsený čitateľ by to nazval priam existenciálnym zážitkom 🙂

Cyklistika prežíva informačný boom. Vďaka garminom, Strave, VeloVieweru, Cyklokopcom a ďalším aplikáciám si vieme o trasách či kopcoch všetko dokonale zistiť. Napriek tomu, zažil si na tvojich výjazdoch nejaké prekvapenia? 

Zaskočili ma dva kopce. Sitno a Lysá pri Sabinove. Na Sitno som šiel na začiatku sezóny, v apríli, forma nulová, titíkam sa hore a ten záver nie a nie skončiť. Vždy som si totiž dopredu napísal, koľko ktorý kopec meria, takže som vedel, koľko zhruba ostáva k vrcholu, ale to pošahané Sitno malo asi o 300 metrov viac, ako som mal poznačené. A keďže som mal už v ten deň nakúpené z predchádzajúcich cyklokopcov (Skalka, Richtárov vrch, Partizánska chata, Sedlo pod Cukmantlom, Richňavské jazero a Tomperk), tých 300 metrov bolo nekonečných. A Lysá nad Sabinovom podobne. Ťažký záver, na ktorý som nebol pripravený. Myslím hlavou. Kopce sú totiž o psychike. Keď sa nastavíš na peklo, zvládneš čokoľvek. Ale keď peklo nečakáš, vráti Ti to v plnej sile aj s úrokmi.

A čo sa týka prejdenia jednotlivých kopcov/segmentov a ich natiahnutia na STRAVU? Fungovala súťaž bez problémov? 

Myslím, že na Cyklokopcoch a na STRAVE sú všetky kopce dobre zaznačené, nestalo sa mi že by som niekde zle odbočil. Ak nerátame to, že som jeden kopec vyšiel zo zlej strany :D, s navigáciou v dnešnej dobe naozaj problém nebol. STRAVA mi síce (hlavne zo začiatku) niekedy nechytila segment, ale cez ich support sa do dá opraviť. Po počiatočných problémoch som mal pre istotu vždy zapnutý aj smartfón s GPS, aby som mal popri Garmine aj zálohu z prejdenej trasy. Odporúčam každému.

Na našej stránke hodnotíme stúpania tzv. indexom obtiažnosti. Všetci ale vieme, že náročnosť stúpaní je často relatívna. Ktorý kopec je podľa teba u nás najťažší?

Myslím, že v tomto ohľade ten index obtiažnosti sedí. "Veľká štvorka" je bezpochyby najťažšia, aj podľa pocitu. Ešte by som možno doplnil jeden kopec, Veľkú Lehotu pri Topoľčiankach. Toto stúpanie síce nie je vôbec strmé, ale má 20 kilometrov. A ja reku, dám si ho na čo najlepší čas. No a ťahať sám, vo vysokom tempe 20 kilometrov do kopca, je dosť kruté. Je jedno, že sklon dosahuje v priemere 2% a len na záver vyskočí na relatívne slabých 6%. Takže vo výsledku sú predo mnou chlapci, ktorí to absolvovali v balíku v rámci Nitrianskeho maratónu v roku 2014 😀

Daj nejakú historku zo zdolávania kopcov... všetci vieme, že aj pri najlepšej snahe naplánovať cyklistický výjazd nás realita vždy niečim prekvapí... 

Hej. Very funny story pre škodoradostníkov sa v mojom prípade spája s Jankovým Vŕškom. V článku o tomto stúpaní sa síce píše, že tam pravidelne organizujú automobilové preteky, no ale napadne človeka, že budú zrovna v tú sobotu, keď sa tam vyberie z Bratislavy? Bol to posledný kopec, ktorý mi chýbal. Ako som sa blížil, už pri Dolných Vesteniciach som uvidel značku o dopravných obmedzeniach. Hneď som tušil, že je zle. Prišiel som tam, všade zaparkované autá a zastavená premávka. Boli asi tri hodiny popoludní. Pýtam sa teda organizátora, že či náhodou nechcú skončiť, že by som si to rád vybehol na bicykli. Pozrel sa na mňa pohľadom, z ktorého som vyčítal, že skončiť tak skoro určite nechcú a vraj to uvoľnia o siedmej večer.  No nič, aspoň som si pozrel preteky do vrchu a spomínajúc na starého dobrého Forresta (Život je ako bonboniéra...) som sa vrátil domov.

Nakoniec som tento posledný kopec zdolal cestou z Martina, keď som sa vracal z cyklomaratónu Po ceste SNP. Celý deň vtedy pršalo, preteky som na Strave nazval "Kúpele Martin" 😀 Ale keď som podvečer prišiel do Uhrovca, vyjasnilo sa, ba i cesty celkom obschli. Išlo sa mi fantasticky, rozlúčka ako sa patrí. Buchol som si ho naplno (v rámci možností) a ten pocit hore ani neviem opísať slovami. Čisté nebo, jasná hlava, kopce pozbierané. Proste neuveriteľné.

Ako sa ti vlastne podarilo zdolať toľko kopcov za jeden rok? Máš rodinu, prácu... 

Pre mňa je najväčším lákadlom zjazd. Jazdiť po rovine je OK, človek prejde relatívne rýchlo veľké vzdialenosti. Ale v kopcoch je to zaujímavejšie. Cestou hore sa síce nadrieš, ale potom príde zaslúžená odmena, cesta dole. Či už na cestnom bicykli, alebo aj na horskom. Keď ideš na aute alebo na motorke, chýba tam tento aspekt. Keď sa lyžuješ, detto (skialpinizmus nerátam, ten sa na cyklistiku podľa mňa v mnohom podobá). Vadí mi to aj pri pešej turistike, cestou dole trpíš ešte viac, ako cestou hore. Povedal by som, že pre mňa je zjazd 80% motivácie. Samozrejme patrí potom k tomu aj príroda, pekné výhľady, resp. kombinácia toho všetkého. No zjazd je taká čerešnička na torte. Aspoň pre mňa.

Gratulujem ti teda k splneniu cieľa a famóznym výkonom. Čo ďalej? Si takmer všade prvý, všetko máš pojazdené... už budeš len spokojne odpočívať  alebo máš aj na tento rok nejaké kopcové ambície?