Report z neplánovanej cyklistiky v Taliansku od Dušana Orságha z Martina:
Sme partia horských cyklistov z Martina, ktorá začínala jazdiť po kopcoch, keď ešte ochranári nevedeli, čo to horské bicykle sú. Keďže našou ikonou, vzorom aj hrdinom v jednom je Peťo Sagan, rozhodli sme sa ho v roku 2017 podporiť naživo na TDF. Samozrejme aj s bicyklami. Tesne pred odchodom do Francúzska sa však všetko zvrtlo (diskvalifikácia v 4. etape). Hlavná motivácia výletu sa stratila, museli sme narýchlo meniť plány. Jednou z medzizastávok pôvodnej cesty malo byť aj Gardské jazero v Taliansku. Voľba padla na túto oblasť. Moc sme o lokalite nevedeli, ale materiálov na internete je dosť. V dvoch prenajatých karavanoch sme plní očakávaní a nadšenia vyrazili na 9 dňový trip. Mali sme vygúglených niekoľko cieľov a trás, o pár možnostiach sme vedeli, ale boli pripravení najmä na potrebnú dávku improvizácie.
Oblasť Gardského jazera je síce veľká, ale v letných mesiacoch býva preplnená turistami, autami a zápchami, takže náš prvý cieľ bol o pár kilometrov severnejšie, jazero Lago 'd Igro. Tu sme strávili prvé tri dni. Skvelá voľba. Nádherné asfaltky, zvážnice, horské cesty - vyslovene určené len a len pre cyklistov v tichom, nie tak preturistikovanom prostredí. Tu si nadšencov cyklistiky vážia a k tomu vytvárajú aj adekvátne podmienky! Stovky kilometrov udržiavaných cyklotrás, naozaj raj na Zemi...
Po európskych kopcoch máme niečo nachodené i najazdené, a tak pozitívne prekvapenia vždy potešia. Tentoraz to boli vodiči. Gardseké jazero je ukryté v horách, 51km dlhé a okolo celého vedie úzka, frekventovaná hlavná cesta. Je 160km dlhá, cez dedinky, tunely, rekreačné strediská, niektoré doslova vytesané v skalách. Áut je tu cez sezónu ako pri zápchach pod Strečnom a cyklistov či motorkárov ešte viac. A hoci poznám Talianov skôr ako náruživo-drzých až arogantných vodičov, tu boli iní. Dokázali ísť 10 – 15 minút doslova v kolónach za cyklistom, bez jediného zatrúbenia či nervozity, kým nebolo možné ozaj bezpečne predbehnutie. Priemerná rýchlosť áut sa niekedy rovnala výkonu cyklistu idúceho na čele celej kolóny. Takú ohľaduplnosť u nás nezažijete.
A teraz už k ozajstnému jazdeniu. Ikonou cyklistov na Garde je Monte Baldo, presahujúce výšku 2000 m.n.m. Vedie naň aj otočná lanovka pre cyklistov a samozrejme spústa trás pre cestných, horských i zjazdových cyklistov. No my sme našli menej známu, pre nás zaujímavejšiu cestu z južnej časti hrebeňa, s cieľom na horskej chate Rifugio Chierego (1962m.n.m., chát je na hrebeni viac).
Vyrážali sme z campingu v Malcesine, kde bol náš základný tábor, už o siedmej ráno kvôli horúčavám. Nadmorská výška jazera je 65 m.n.m. a teploty dosahovali dole aj 35°C. Hneď z ďalšej dedinky, Castello d Brenzone sa dostanete k stúpaniu ,,Punta Valeno“. Podrobné informácie o tomto kopci nájdete TU. V skratke, takmer 8km s priemerom 13%. A to je sila.
Po zdolaní tohto šialeného stúpania pokračujete asfaltkou cez dedinku Prada na parkovisko Due Pozze. Ale to už je len klasika, trebárs ako u nás Šturec. V mape sme vyčítali, že až na hrebeň bude viesť asfaltka, a tak sme mali traja obuté sliky. Chyba. Z parkoviska spevnená cesta končí a ďalej stúpa už iba zvážnica. Aj tá sa postupné mení vo vyschnuté koryto potoka a predierať sa pomedzi šutre, piesok a štrk na hladkých gumách moc neodporúčam. Je to sranda, ktorá stojí kopec síl a hlavne pri zjazde dole hrozil nepríjemný pád. Zdolali sme aj to a po troch hodinách sme sa ocitli na začiatku hrebeňa vo výške okolo 1 650m.
V diaľke je už vidieť cieľ cesty, chatu Rifugio Chierego. Chodník je však úbohý a ešte k tomu sa delí na traverz po pravej a ľavej strane hrebeňa. Kvôli hladkým plášťom volíme schodnejší terén, ľavú stopu, no tá nakoniec po pár kilometroch končí pri Forte d Naole (1675m.n.m). Je to bývalá vojenská stanica, teraz len rozpadávajúca sa budova pokrytá anténami. Nakoľko sme nechceli trhať kolektív a na slikoch by sme na chatu asi nedošli, približne 4km pred ňou sme všetci otočili a vrátili sa.
Nie však po tej istej trase, urobili sme okruh. Na ceste pred Pradou sme pokračovali zjazdom na Zeno d Montagna po Via Fasso a Via Gardessana späť do campu. Vyhli sme sa tak spomínanému prudkému úseku Punta Valeno, kde by zbytočne len trpeli brzdy aj my. Zároveň na Via Fasso som si vytvoril rýchlostný rekord na horskom bicykli. Krásny dlhý rovný zjazd na hladučkej širokej asfaltke takmer bez áut. Pozor však, po takmer 5km rovnej ceste bez zákrut sa cesta zrazu stočí o 180 stupňov. Pri takmer 90km/h rýchlosti vás to prekvapí naozaj v poslednej chvíli.
Celá trasa nebola ani najdlhšia, ani najnáročnejšia (62km, 1 720m prevýšenia, cca 7 h), ale bola zaujímavá svojou členitosťou, krásnymi výhľadmi, prudkým a úžasne náročným stúpaním i rýchlymi zjazdmi. To všetko sme zavŕšili dobrým pivom a večerným kúpaním v Gardskom jazere. A aj keď sme náš cieľ, chatu Rifugio Chierego nedosiahli, táto túra splnila naše predstavy nad očakávania a určite si na ňu aj po čase radi zaspomíname.