Nekonečné Dolomity

Celková vzdialenosť: 120 km

Prevýšenie: 3 700 m

Kopce: Passo Giau, Passo Falzarego, Passo Fedaia, Passo Pordoi

Trasa: Arabba – Selva di Cadore – Pocol – Rocca Pietore – Canazei – Arabba

Keď na sklonku jari padlo rozhodnutie, že tento rok vyrazíme do talianskych Dolomitov, neskutočne som sa tešil na plánovanie trás. Pri pohľade do mapy, keď som uvidel to množstvo kopcov a ciest, mi oči zasvietili ako malému chlapcovi pod vianočným stromčekom 😛 Mozgové závity už po pár minútach fičali na plné obrátky a začali sa črtať prvé varianty. Po množstve kombinácií som sa nakoniec rozhodol pre túto „kráľovskú etapu“ nášho výjazdu. Prvý deň som to videl v rámci rozjazdu na povinnú jazdu cez okruh Sella Ronda a toto mal byť vzhľadom na nedostatok času a nie práve najlepšiu kondičku zlatý klinec našej výpravy. Na úvod by nás čakal 20 kilometrový úsek vo zvlnenom teréne (zázrak v tejto kopcovitej oblasti), ideálny na zahriatie nôh. Nasleduje kombinácia štyroch stúpaní v rýchlom slede, oddelené sú len zjazdmi, ide sa hore dole, hore dole. Buď desiatkou alebo sedemdesiatkou, nič medzi tým 😀 Najprv výživné Passo Giau (9,6km@9,4%), po ňom ľahšie Passo Falzarego (10km@5,5%), za ním obávané Passo Fedaia (12,8km@8%) a na záver malo čestnú korunku celej trase nasadiť Passo Pordoi (12km@6,5%) – naše Cima Coppi s výškou 2 239 metrov nad morom. Celkovo teda 120 kilometrová trasa s prevýšením 3 700 výškových metrov… Keď som ju natiahol do Garminu, už som sa nevedel dočkať kedy nasadneme na bajky…

Úvodných 20 kilometrov bolo v skutku príjemných, akurát tie rána v Dolomitoch sú o kus sviežejšie, než som zvyknutý 😀 Cesta z Arabby sa kľukatí po strane údolia a prevažnú väčšinu času klesá. Na križovatke na začiatku malej usadlosti Cernadoi odbočíte doprava a nasleduje rýchly zjazd. Po štyroch kilometroch prídete na dobre značenú križovatku, kde odbočíte zase doľava, smerom k Passo Giau. Cesta začína stúpať, ale ešte nemusíte podkurovať v kotli. Toto ešte nie je Giau 😛 Ide o malý, zahrievací kopček, ideálny na finálne prípravy pred tým, než sa zahryznete do svahov obávaného obra Dolomitov. Áno, tento vyše 2-kilometrový kopec s priemerným sklonom 7%, ktorý by bol u nás citeľnou prekážkou na trase, je na profile tejto trasy len taký nepovšimnutiahodný brdok. Vitajte v Dolomitoch.

Dosť omáčok. Posed a gély skontrolované, nohy zahriate, slniečko začalo príjemnejšie hriať. Je ideálnych 14°C, v Dolomitoch ste aj na úpätí kopca vo výške 1400 metrov nad morom. Hor sa na Passo Giau! Stúpanie je detailnejšie opísané v samostatnom článku. Tu len v skratke uvediem, že ide o jeden z najkrajších kopcov, aký som mal možnosť zažiť. Dokonalá cesta, ktorá prakticky 10 kilometrov bez prestávky stúpa na úrovni 7 – 12%. Tak akurát, aby vás potrápila, ale zase vás nezlomí. Po celý čas lemovaná úchvatnými scenériami, ktoré vygradujú v samotnom sedle výhľadmi na obe strany. Neskutočné niečo. Sedieť hore s vyloženými nohami a vychutnávať si talianske espresso… to bol zážitok na celý život.

Z Passo Giau sa spustíte na druhú stranu sedla, smerom na Cortinu d’Ampezzo. Je to parádny, technický zjazd, cez množstvo serpentín. Ešte pred Cortinou, v mestečku Pocol, sa ale napojíte na hlavnú cestu, smerom na Passo Falzarego. Ide o najľahšie stúpanie celého dňa a my sme ho tak aj doslova zobrali. Piánko pohoda, vedeli sme že Fedaia sa blíži a každý ušetrený watt sa nám bude onedlho hodiť. Aj preto týchto 10 kilometrov stúpania ubehlo ako nič, v pokojnej meditácii pred peklom, ktorému sme išli v ústrety.

Z Passo Falzarego nasleduje 20 kilometrový zjazd.  Na naše pomery niečo nevídané. Aj preto sa nezabudnite na tieto podmienky pripraviť. Ísť takmer pol hodinu s vetrom o preteky je veľká sranda, ale len dokým vám neodmrzne hlava alebo iné časti tela 😛 Keď sme si aj túto lahôdku vychutnali, v Rocca Pietore sme si dali ľahký obed. Najvyšší čas sa posilniť pred tým, čo nás čakalo. Passo Fedaia. Na rovinu priznám, že teoretickú prípravu na tento kopec som podcenil. Vedel som, že prvých 7 kilometrov to bude piánko a potom príde mordor – dva a pol kilometrový úsek bez jedinej zákruty, kde sklon cesty kontinuálne rastie z 10% až na 15%. Fedaia nezostala nič dlžná svojej povesti. Na moju obhajobu… 😛 nohy som mal načaté už z prvého dňa, keď sme v rámci rozšírenej Sella Rondy nastúpali 2500 výškových metrov a teraz mi Garmin ukazoval, že už máme v nohách ďalších 1900 výškových. S takto načatými nohami som teda pomaly bojoval s každým metrom cesty. A aj so svojou hlavou, ktorá začala v rámci pudu sebazáchovy vysielať prvé signály na zosadnutie z bajku. Neexistuje, toto musím dať, toto je LEGENDARY! ozvalo sa druhé ja. Nejako som sa doštveral až k vytúženej zákrute, ktorú som si v rýchlosti 7km/h neskutočne vychutnal a snažil sa nabrať dych a trochu zregenerovať. Na moje počudovanie nohy žiadnu úľavu nepocítili. No to preto, že som si zle pozrel údaje o kopci a nikde sa nepísalo, že záverečných 2 a pol kilometra, po tom priamom úseku, bude ľahších. Aaaaargh!

To bolo kristovania, že sa všetky doliny v Dolomitoch ozývali. Nadávky sa miestami striedali s pološialeným smiechom. Úseky s 10 – 15% sklonom pokračovali dva a pol kilometra, vážení, akurát v serpentínovej verzii… Priznávam, že tento kopec ma psychicky lámal ako žiaden iný. Oči mi viseli na konci každého úseku cesty, snažili sa oklamať telo, že stačí potiahnuť len po najbližšiu zákrutu a už bude dobre. Samozrejme, za každou zákrutou sa ukázala ďalšia stojka. S použitím všetkých možných psychologických barličiek som sa nakoniec úspešne prehrýzol až na vrchol. Týchto záverečných 5 kilometrov som zdolal priemernou rýchlosťou 7,5 km/h za takmer 40 minút, kadencia dosiahla závratných 57. Nepreháňam, ak si bežní smrteľníci naservírujú Fedaiu nie práve odpočinutí, je to masaker. Ale krásny 😀

Z Passo Fedaia nasleduje ďalší zjazd, logicky mimoriadne slastný. Hlava už vie, že najhoršie máte za sebou. Oddávate sa zákrutám v plnej rýchlosti, s vedomím, že ste to dali. Sila sa vám opäť vracia do svalov a vy už cítite, ako sa blížite k štvrtému chodu tohto vrchárskeho menu. Passo Pordoi. Z Canazei má síce 12 kilometrov, no len s pomerne miernym a hlavne vyrovnaným sklonom 6-7%. Už žiadne 15% somariny 😀 Je to klasický tempársky kopec, kde sa nemusíte obávať pochybností o tom, či to dáte. Na šiestom kilometri stúpania treba odbočiť na križovatke vpravo, cesta rovno pokračuje na Passo Sella… Tu som si to začal pomaly celé uvedomovať. Ako to už býva, pri takýchto epických trasách. Dal som to. Dva totálne cyklistické dni v Dolomitoch… kvantum kopcov v nohách a šťastia v hlave. V mysli sa mi začali mihať rôzne momentky z Giro d’Italia, telo začalo podvedome pridávať. Bol som pripravený vyžmýkať zo seba to posledné, čo v tele a hlave zostalo. Nebolo toho veľa, tep už v podstate cez 160 ani nešiel 😀 Ani to mi ale nebránilo 150 metrov pred vrcholom nastúpiť, ešte do jedného šprintu…

Keď sa pozerám na túto trasu, niekedy mi pripomína krídla, inokedy zase symbol nekonečna. Krásny symbol tej voľnosti a slobody, ktorú Dolomity ponúkajú cyklistom…