svet

La Marmotte (Francúzsko)

Celková vzdialenosť: 175 km

Prevýšenie: 5 200 metrov

Kopce: Col du Glandon, Col du Télégraphe, Col du Galibier, Alpe d’Huez

Trasa: Le Bourg d'Oisans - Saint Etienne de Cuines - Saint Michel de Maurienne - La Grave - Le Bourg d'Oisans

 

 

La Marmotte je jedno z najznámejších cyklistických podujatí prístupných pre širokú verejnosť v Európe. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 1982 a odvtedy sa tu každý rok stretávajú cyklisti z celého sveta, aby vyrazili na túto nádhernú a náročnú trasu. Vedie cez štyri legendárne alpské stúpania a otestuje fyzické a psychické sily každého odvážlivca. Podujatie je vždy obmedzené "len" pre 7000 štartujúcich a v roku 2017 bola medzi nimi aj naša partia. 

 

 

Na štarte v to osudné ráno burácal na celé mestečko známy hit od AC/DC, "Highway to Hell". Organizátori nás vyprevádzali s týmto jasným odkazom. Keďže dovtedy som nikdy nezdolal trasu s väčším prevýšením než 3300 metrov, pri zacvaknutí do pedálov mi preletela hlavou jediná myšlienka. Kam sa to sakra trepem?

 

 

Po úvodných rovinatých 10-tich kilometroch sme sa zahryzli do prvého sústa dňa, Col du Glandon. Priemerné údaje 22km@5,5% dosť skresľujú. Na kopci sú dva klesajúce úseky, takže reálne sa ide asi 10 kilometrov na úrovni 7-11%. To je trochu rozdiel. Navyše nás hore chytila hrozná výchrica, takže ani v pripravenej občerstvovačke sme nedokázali dočerpať sily. Viditeľnosť pár metrov, pocitovo 0°C, vietor... len sme sa tam triasli ako ratlíky. Adrenalín z rýchleho 20 kilometrového zjazdu nám však pomohol pookriať aspoň po psychickej stránke, a tak sme sa dostali na "tranzitný úsek." Zo Saint Etienne de Cuines sa ide 22 kilometrov dlhým údolím. Teda buď po rovine alebo "false flat", v 1-2% sklone. Našťastie som sa dostal do parádnej skupiny. Držalo sa svižné tempo a ani na sekundu som nemusel vystrčiť nos na špici. 

V Saint Michel de Maurienne sa cesta stočí prudko doprava, tu sa začína stúpanie na Col du Télégraphe. S vedomím, že odteraz to pôjde nahor až po vrchol Galibieru (dokopy 35 kilometrov a 2100 výškových metrov), zvolil som extra opatrné tempo. Chvalabohu, tu už žiadne strmé úseky nie sú, takže ak nechcete, vôbec nemusíte ísť do červeného. Neďaleko od vrcholu Télégraphu sa naskytnú výhľady do údolia. Prvýkrát som začal pomýšľať na to, že trasu môžem zvládnuť. Veď toto je už polovica.

 

 

V dedinke Valloire, medzi vrcholom Télégraphu a začiatkom stúpania na Galibier je druhá občerstvovačka. Padla skutočne vhod. Samotné parametre Col du Galibier síce nie sú ohromujúce (17km@7%), no zvládnuť to hneď po Télégraphe je trochu rozdiel. V pelotóne sa už nedebatovalo, miestami som si pripadal ako na pútnickej ceste. Každý sám za seba, všetci hlavy dole a pred sebou len nekonečné hory, horizont a nebo. 

 

 

Zdolanie legendárneho Galibieru je skvelý zážitok. Potom ho ešte umocní krásny, 35 kilometrový zjazd. Snáď najlepší, aký som kedy zažil. V závere treba dať pozor na niekoľko tunelov. Sú síce osvetlené, no pri toľkých (unavených) cyklistoch je zvýšená pozornosť namieste.

 

 

Po zjazde som sa prebral späť do reality. Predomnou bolo už len 10 rovinatých kilometrov k úpätiu Alpe d'Huez a potom toto posledné, ikonické stúpanie. Vďaka extrémne opatrnému štýlu jazdy som sa cítil výborne. Už pevne presvedčený, že toto dopadne dobre, začal som postupne pridávať. Zbieral som jedného jazdca za druhým, k Alpe d'Huez som doviezol niekoľko desaťčlennú skupinu. Snáď prvýkrát v živote som zažil, ako sa cíti taký Tony Martin, keď robí tempo v posledných kilometroch etapy :))) Letmé navštívenie poslednej občerstvovačky a hor sa na posledné sústo dňa. 

 

 

Keď som sa pripravoval na Marmotte, z tejto záverečnej časti som mal najväčšie obavy - pustiť sa do Alpe d'Huez so 4000 výškovými metrami v nohách. Neviem či to bolo výsledkom nahromadeného endorfínu, extrémne opatrnej jazdy alebo poctivej prípravy, no stal sa zázrak 🙂 Huez som vyletel ako Pantani v najlepších rokoch 😀 (OK, reálne raz tak pomaly). Pocit zo super jazdy vygradoval hore v dedine. Od jej začiatku lemovali cestu až k samotnému cieľu desiatky ľudí, ktorí povzbudzovali cyklistov a robili neskutočnú atmosféru. Pri tých spomienkach mám zimomriavky ešte aj dnes.

 

 

La Marmotte môžem len odporúčať. Výborná organizácia, zabezpečenie trasy, bohaté občerstvovačky 🙂 Ak si chcete zajazdiť skutočnú kráľovskú, horskú etapu, určite sa oplatí merať dlhú cestu do Le Bourg d'Oisans. Je to zážitok, na aký sa nezabúda. 

 

Diskusia:

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.