A je to tu, jeseň. Presnejšie druhá časť jesene, keď už babie leto je definitívne za nami. Vlhko a zima. Večne mokrá cesta a špinavý bicykel a samozrejme nič nepomáhajúci ass saver pod sedlom. Ideálny čas na sumár sezóny. Ja sa konkrétne obzriem za mojim prechodom od prvého vrcholu sezóny v júni v Brezne, po druhý vrchol v Rimavskej Sobote. Takzvanú Bystrickú kombináciu.
Brezno dopadlo úspešne, ako ste sa mohli všetci v predchádzajúcom blogu dočítať. Preto sa mi ťažko hľadala motivácia na ďalšiu trojmesačnú anabázu, ktorá mala vyvrcholiť v polovici septembra. Musím sa priznať, že nadšenie už nebolo také, ako na začiatku sezóny. Napriek tomu som si povedal, že to skúsim.
Tréner mi naordinoval po prvom vrchole sezóny týždeň bez tréningov. Absolvoval som len ľahké, ľubovoľné jazdy. Ale nepočúvol som. Hneď prvý víkend po preteku som bol dvakrát po 5 hodín na bicykli, chata s priateľmi v Tatrách bola ideálna zámienka na cykloturistiku. Veď tam som ešte na bajku nebol! Neodolal som, taký výjazd som si nechcel nechať ujsť. Dávidovi som to ozrejmil s výhovorkou, že som sa len ťapkal a šiel pomaly, ako babka do obchodu.
Ďalšie týždne som absolvoval najmä vytrvalostné intervaly s jedným dňom VO2max intenzity. To znamená dlhšie intervaly v kopcoch či na rovine, kde idete v tretej alebo štvrtej zóne. V princípe nič extra náročné. Horšie boli VO2max intervaly. Tam sa ide napríklad 5 minút dookola jeden interval, až dokým nevyhasnete. Toto sa opakovalo až do konca júla systémom tri týždne stupňovaná záťaž a štvrtý týždeň oddychový. Vtedy som absolvoval aj priebežný test kondície. Ja osobne som si robil test vždy na Dobšinskom kopci, keďže v tomto období som bol častejšie doma. Bolo skvelé sledovať, ako som sa každým testom zlepšoval. Dokonca sa mi podaril KOM, o ktorý som sa snažil od roku 2011. Zákon schválnosti platí, na druhý deň mi ho niekto zobral 😀 Jeho meno tu radšej nevyslovujme, predsa len mám ešte nejaké KOMy v okolí Rožňavy. Bez južného hurikánu, ten čas nemám šancu prekonať 🙂
August sa zintenzívňoval a čoraz viac som robil intervaly vo štvrtej alebo piatej zóne. Rôzne stupňovačky, keď sa čas strávený v danej zóne postupne predlžoval. Pre zábavu sú aj odstupňovačky, keď idete päťkrát dve minúty, potom jednu minútu a potom tridsať sekúnd. Vždy s väčšou intenzitou. Skrátka peklo. Neznášal som ich. Bolo mi zle, žalúdok sa mi z nich prevrátil a často ma aj psychicky ničili, keďže som mal problém tréning dokončiť. Ale pretrpel som to. Možno nie celkom podľa predstáv trénera a plánu, ale predsa keď už netečie, tak aspoň kvapká 😛
Posledné dva týždne už boli oddychovejšie. Len dvakrát do týždňa som absolvoval intenzívnejší tréningy. Jeden raz zvyčajne Utorkový tréningový pretek v Bratislave a druhý sám po Karpatoch, naplno v kopcoch.
Týždeň pred pretekom bol viac menej oddychový. Chodil som len kratšie intervaly, aby som na štarte nebol vytuhnutý, ale zase ani rozospatý 😀 Preteky okolo Malohontu boli ako každý rok krásne. Tento rok vyšlo dokonalé počasie, a tak som si ho perfektne užil. Faktom je, že každý rok sa tu zíde silná konkurencia, a tak som nemal radšej žiadne očakávania. Väčšinu preteku som strávil v druhej a tretej skupine a spokojne som sa usmieval na fotografov 🙂 Nakoniec mi to stačilo na 5. miesto v kategórii a 19. celkovo. A druhí sme skončili tímovo, keďže som si vybral správny tím 😉
Summa summarum? Sezóna bola super a asi najvydarenejšia odkedy bicyklujem. A to aj vďaka tomu, že som trénoval štruktúrovane a s rozumom, s Discover Cycling.