Passo dello Stelvio (z Prata)

Passo dello Stelvio sa nachádza v talianskych Alpách. Je to druhý najvyšší horský priechod v tomto pohorí, len o 13 metrov nižší ako francúzsky Col de l'Iseran.

vzdialenosť (km)	prevýšenie (m)	priemerné stúpanie (%)	prevažujúci sklon	výška (m.n.m.)	index	kategória
24,3	1 808	7,4	10% - 3 027m	2 760	191,3	HC
			11% - 2 905m
			5% - 2 723m
			9% - 2 544m
			8% - 2 263m
			6% - 2 219m

Passo Stelvio patrí k ikonám cestnej cyklistiky z dvoch dôvodov. Do neba stúpajúce serpentíny patria medzi najkrajšie pohľady, aké sa vám v tomto športe môžu naskytnúť, a zároveň ide o mimoriadne náročný kopec ozrutných parametrov - 24 kilometrov, 48 serpentín, 1 800 výškových metrov a vrchol vo výške 2 760 metrov nad morom. Len málokde sa vám naskytne takáto kombinácia, preto máte zážitok pri jazde cez Stelvio zaručený.

Samotné stúpanie sa dá rozdeliť na tri časti. Prvá je najľahšia. Nedajte sa ale zmiasť, 14 kilometrov s priemerným sklonom 5-6% by bolo u nás poriadne náročným stúpaním samo o sebe. Tu je to však len nevinné antré. Počítajte tu s frekventovanejšou premávkou, cesta vedie cez tri dediny. Oproti tomu, čo vás čaká, ide o najmenej "záživný" úsek. Nachádzajú sa na ňom len prvé dve serpentíny, s poradovým číslom 48 a 47. Odpočítavanie sa začalo...

Druhý, stredný úsek, je najťažší z celého kopca. Cesta si tu udržuje na štyroch kilometroch sklon 8,5%. Priemer však skresľuje, dlhé úseky a serpentíny sú na 11-14% úrovni, takže tu budete zatínať zuby. Už tu nie sú žiadne dediny, ale nejaký ten hotel v prípade potreby doplnenia tekutín či jedla sa pri ceste nájde. Serpentín je tu už viac, začínajú sa otvárať výhľady na na okolité kopce, takže napriek obtiažnosti sa v tejto časti už ťahá o niečo lepšie.

V závere stredného úseku sa vám ukáže výhľad na legendárne záverečné úbočie Passo Stelvio, ktorým sa ťahá vlásenka až na vrchol. V tomto úseku máte za sebou približne 18 kilometrov stúpania. Obával som sa, že ten pohľad ma fyzicky i psychicky položí. Na moje veľké prekvapenie, nič také sa nestalo. Adrenalín bol silný, tu už skutočne cítite, že šlapete na jeden z najvyšších priesmykov v Európe, kde si v minulosti prechádzali podobnými mukami aj Coppi, Bartali, Mercx či Pantani. Fakt to pomáha 🙂 Stredná pasáž sa končí pri hoteli Franzeshöhe, poslednej možnosti na občerstvenie pred vrcholom.

Jeden zážitok s týmto hotelom - keď som sem prišiel, už som nemal pri sebe žiadnu hotovosť. Spoliehal som sa na platobnú kartu. Čašník mi však oznámil, že zrovna majú pokazený platobný terminál. Skoro som odpadol. Už dve hodiny som si robil chuť na kávu s kolou. Keď ale dotyčný počul môj prízvuk, spýtal sa či nie som zo Slovenska. Mal som šťastie. Pracoval tam istý Peter z Handlovej a ponúkol ma parádnou štrúdľou a kolou. Aj touto cestou mu za to ešte raz veľmi pekne ďakujem, posledný úsek sa mi ťahal oveľa lepšie 🙂

Od hotela zostáva po vrchol šesť a pol kilometra. Tento úsek vedie v podstate už len serpentínami, z celkového počtu 48 ich je tu 22. To veľmi skresľuje cestu, vrchol sa už zdá byť blízko nad vami, napriek tomu sa k nemu približujete pomaly. Priemerný sklon v tejto záverečnej časti je stále nad 8%, no už vás tu nečakajú žiadne prudké úseky na štrnástich percentách ako predtým. Cesta si drží tých 8-9% konštantne, čo vám po tom všetkom pripadá už ako ľahko zvládnuteľná porcia. Samozrejme ak sa nezačnete hecovať a nastupovať si tu na prémiu Cima Coppi 😛

Keďže Passo Stelvio je celosvetovo známe ako jedna z najkrajších ciest, čakajte tu silnú premávku. Mieria sem cyklisti, motorkári i dovolenkári doslova z celého sveta, takže len málokedy si tu vychutnáte nejaký úsek osamote. Nám sa to párkrát podarilo, najmä vďaka tomu, že sme tu boli cez týždeň. Víkendy sú vraj horšie. Zároveň treba ale dodať, že všetci motorkári i vodiči tu jazdili maximálne opatrne a s veľkými odstupmi, takže napriek veľkej premávke to tu bolo lepšie ako na našich poloprázdnych cestách.

Čo sa týka prístupových ciest na Stelvio, táto severná trasa z Prata je naznámejšia - najmä pre svoj ikonický vzhľad a mimoriadnu náročnosť. Južná trasa z Bormia je o niečo ľahšia a na rozdiel od severnej nevedie žiadnymi dedinkami, takže z tohto pohľadu je trochu príjemnejšia. Tretiu som nevyskúšal. Vedie zo Švajčiarska cez Umbrail Pass. Ide o podobne náročné stúpanie, ktoré sa 3km pred vrcholom napojí na cestu vedúcu z Bormia.

Keďže vrchol Stelvia je o 100 metrov vyšší než Gerlachovský štít, počítajte s častými zmenami počasia. Sneh tu nie je žiadnou raritou ani v letných mesiacoch. Aj preto je priesmyk dostupný len od júna do septembra.